Na návšteve u Guambiánov, indiánov z Kolumbie

Autor: Veronika Lešková | 18.7.2017 o 19:37 | (upravené 18.7.2017 o 20:28) Karma článku: 5,34 | Prečítané:  1208x

‘Odkiaľ si?’ pýta sa ma žena. ‘Zo Slovenska’, odpovedám. Pýtam sa jej, či vie, kde je Slovensko. ‘Viem, na mape!’ odpovedá s hurónskym smiechom, až sa chytá za brucho.

O dedine Silvia v Kolumbii som sa dozvedela čírou náhodou pri rozhovore s cestovateľom Petrom a po našej debate sa okamžite dostala na môj itinerár. Silvia sa nachádza kúsok od Popayanu, kde som už síce bola, ale Peter mi miesto opísal s takým nadšením, že som sa sem rozhodla merať cestu znovu.

 

Moja cesta do Silvie

 

Tentokrát vyrážam z Tuquerres. Na túre k sopke Azufral stretávam kolumbijskú rodinu, ktorá tu výletuje. ‘A kam sa chystáš ďalej?’, pýtajú sa. Tuquerres sa nachádza takmer pri hraniciach s Ekvádorom, je to malé mesto a priamy spoj do Silvia neexistuje. Prestupovať budem musieť aspoň dvakrát. Zverujem sa so svojím plánom prenocovať v Popayane a nasledujúci deň navštíviť Silviu. ‘Nie, nie, ponáhľaj sa! Trh v Silvii je iba utorkami, musíš sa tam dostať zajtra!’

 

Skoro ráno beriem minivan do Pasta, prestup číslo jedna. Odtiaľto ďalší minivan do Popyanu. Minivany v Kolumbii zvyknú byť drahšie, zato ich vodiči sú cvičení kaskadéri a do destinácie vás dopravia podstatne rýchlejšie ako autobusári. Za prepážkou mi sľubujú 5 hodinovú jazdu. Vyrážame o deviatej, odhadovanému času neverím, v Kolumbii stále prirátam aspoň hodinu meškania, aj dve na dlhšie vzdialenosti. Do Silvie by som sa mala dostať večer, ak vôbec stihnem trhy, bude to na tesno. Šofér už tradične s nohou na plyne v zákrutách, obehuje na plných čiarach. Po takzvanej Trampolíne smrti, cesty medzi Mocoa a Pastom, ma to už ani neprekvapuje, ani netrápi. Cesta je na Kolumbiu veľmi dobrá, dokonca je na trase tunel, asi prvý, ktorý som tu videla. Zastavujeme kdesi na výpadovke, pozerám na hodinky, prešlo 5 a pol hodín. Naozaj neviem, kde sme stratili tú pol hodinu. Z minivanu však nikto nevystupuje, trošku ma nahnevá, že máme takú zbytočnú zastávku. Po chvíľke vystúpi vodič, otvorí dvere pre pasažierov a ukazuje na mňa prstom, ‘Ty, vystupuješ’. Snažím sa mu vysvetliť omyl, ja idem do Popayanu! ‘Áno, pozri, vezmi si jeden z taxíkov, do centra je to 15 minút.’

 

Vystupujem teda na výpadovke, všetky taxíky sú plné. Skúšam aj autobusy, ale bez šťastia, priamo na stanicu nič neide. Tak teda pešo, hádam niečo zastaví po ceste. A aj zastavuje, žltý taxík s vodičom vpredu, jeho rodinou na zadnom sedadle. ‘Odveziem rodinu domov a potom ťa hodím na stanicu, dám ti dobrú cenu ak ti to nevadí.’ Taxikár nechápe, čo tu robím, je to tu vraj veľmi nebezpečné. Nerozumie, prečo ma tu vysadili. ‘Ak nabudúce prídeš do Popayanu, zavolaj mi, tu je moje číslo. Ak potrebuješ ubytovanie, s rodinou ťa radi uvítame u nás doma.’ Alex mi dáva do ruky vizitku, ‘Povedz aj kamarátom’ dodáva s úsmevom. Takže, kamaráti, tu je číslo na Alexa 3213448705 :)

 

  size="14px"

 

V Popayane opäť dve možnosti, lacnejší autobus alebo rýchlejší minivan. Je 5 hodín poobede, dajte mi express auto! S veľkým šťastím a ďalším bláznivým vodičom by som mala doraziť o šiestej večer. Zo sľubovanej hodiny bola hodina a pol. Do Silvia dorazíme za tmy. Trhy sa skončili, všetko je pobalené. Drobné ženy s guľatými klobúčikmi debatujú s kamoškami, zatiaľ čo chlapi nakladajú vrecia na korby. Na námestí pristavujú chivas - pomaľované a všetkými farbami blinkajúce autobusy, ktoré odvezú Guambianov naspäť do horských dedín. Sklamaná sa prechádzam po uliciach, dúfam, že niekde nájdem aspoň jeden stánok. Mesto sa pomaly vyprázdňuje, je neskoro, trhy som definitívne nestihla. Miesto stánkov sa začínam obzerať po nocľahu. V penzióne sa ešte raz uisťujem, či je trhom naozaj koniec a či sa zajtra nič nekoná. ‘Bohužial nie,’ odpovedá domáca pani. Gaumbiani trávia zvyšok času v blízkych horách, do dediny prídu len raz za týždeň. Ak chceš, na námestí stoja autá, je to len 30 minút odtiaľto.’ Odpovedá a už mi aj kreslí mapu na moje zajtrajšie dobrodružstvo.

 

 

Návšteva Guambianov v kolumbijskych horách

 

Skoro ráno beriem auto do Campana, v aute sedím len ja a Guambiani, všetci oblečení v ich tradičnom kroji. Pozdravím, no nikto neodzravuje. Usmejem sa, no nikto neopätuje úsmev. Cítim sa tu nechcená, a tak radšej pozerám do zeme po zvyšok cesty. V Kolumbii sa mi to ešte nestalo. S veľkou dávkou pokory vystupujem, za cestu platím 2000 pesos.

 

 

Guambianos sú takmer úplne sebestační. Zeleninu si sami dopestujú, sami si šijú šatstvo. Na utorkovom trhu predajú, čo nespotrebovali a naopak kúpia to, čo si sami nevyrobia. Trhy nie sú typicky turistické, prepchané gýčmi, na ktoré vám doma bude sadať prach. Je to najväčšia udalosť v týždni pre Guambianov, kde ide naozaj o to, na čo boli trhy kedysi vynájdené.

 

 

 

 

 

Domáca v penzióne mi prezradila, že aj keď sa Guambiovia považujú za pôvodných obyvateľov Kolumbie, ich korene siahajú do Peru. Svoje nové bydlisko si vybrali naozaj dobre. Na strmých, no úrodných kopcoch obrábajú pôdu, voda z krištáľovo čistou horskou vodou zásobuje rybie farmy. Naspäť do Silvie je to iba 11 kilometrov tak sa naspäť púšťam pešo. Občas prefrndží motocykel, občas auto. Inak je tu božské ticho a svieži horský vzduch, ideálne podmienky na prechádzku. Kde tu stretnem farmára, znášajúceho úrodu či materiál do dediny na koni, sem tam kravy pasúce sa na zelených lúkach. Z jednoduchých domčekov sa valí kúdol dymu len tak cez okná či škridle striech. Dedina inak vyzerá byť prázdna, známky života predstavujú iba kúdole dymu zo striech bez komína a drobné postavy na roliach v diaľke. Pri ceste vidím starý domček s jedným zamrežovaným oknom a hrubým nápisom ‘Obchod’. Zabudla som si pribaliť vodu, a tak cez mreže nakuknem dnu. Nikde nikoho. Na policiach je iba skromný výber základných potravín - ryža, vajcia, cukor... Na pulte lízatka a cukríky. Nikto neprichádza ani keď sa ozvem. Obchod očividne nemá veľa zákazníkov, domácnosti sa zrejme zásobili na včerajšom trhu. Guambianov stretám iba sporadicky, asi tak jedného na kilometer. Niektorí sa už aj pozdravia, dokonca aj rozhovoria či ponúknu odvoz do Silvie.  Pred fotoaparátom však zostávajú hanbliví a iba málokedy mi povolia urobiť fotku.

 

 

 

Guambiani vedia, kde je naše Slovensko

 

Po ceste obieham ženu v rokoch, na ramene sa jej hojdá ružová taštička a popri chôdzi stíha namotávať priadzu na vreteno. Pozdravím sa a pýtam sa, kde nájdem cintorín, ktorý sa podľa domácej pani z penziónu oplatí vidieť. Chvíľu ideme rovnakým smerom, bok po boku mĺčky, kým žena neprelomí ticho. ‘Odkiaľ si?’ pýta sa ma žena. ‘Zo Slovenska’, odpovedám. Pýtam sa jej, či vie, kde je Slovensko. ‘Viem, na mape!’ odpovedá s hurónskym smiechom, až sa chytá za brucho. Zatiaľ najpresnejšia odpoveď na túto otázku za posledných pár týždňov. Dávam jej za to bod a cítim, že sa ľady prelomili. Žena vyzerá byť zhovorčivá, ale hoci horím zvedavosťou, otázky ohľadom života Guambianov si radšej nechávam pre seba. Rozprávame sa o počasí, pýta sa ma, čo robím v Kolumbii a zvedavá je aj na Slovensko. ‘A vy na Slovensku máte tiež indiánov?’ pýta sa ma. Zamyslím sa, máme, no o tých našich indiánoch rozprávať nechcem, a preto radšej odpovedám, že nie. Odpoveď ju síce prekvapila a možno by sa pýtala aj viac, ale už sme aj pri cintoríne, ktorý som hľadala, a tak sa lúčime.

 

 

 

Guambiáni pôsobia ako uzavretá komunita, oblečení sú v tradičných krojoch, zachovávajú svojské tradície ako je napríklad im vlastný spôsob pochovávania a nevyzerá to, žeby chceli niečo meniť. Nie sú nepriateľskí, no ako keby nemali záujem stretávať sa s nikým, kto nepatrí do ich úzkej skupiny. Nemyslím len nás, turistov. Ani v Silvii som nepostrehla záujem rozprávať sa s rodenými Kolumbíjčanmi. Odchádzam teda so zmiešanými pocitmi. Ako keď prídete na návštevu bez pozvania, domáci ma síce nevyhodili, no nabudúce by som sa radšej najprv ohlásila...

SLEDUJ MOJE CESTY AJ NA FACEBOOKU

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Z Bonaparte do štátnej rezidencie? Fico plánuje bývanie aj pre Kisku a Danka

Šéf Úradu vlády Igor Federič kedysi vybavoval pre premiéra luxusnú vilu pri Bratislavskom hrade. Fico sa bránil, že by sa tam nikdy nenasťahoval.

TV

Obesíme ťa: Kto a prečo chce obesiť Michala Havrana

Šéfredaktorka sa rozpráva s M. Havranom o knihe, ktorá vyjde v utorok.

AUTO

Na vjazde do Bratislavy sa tvoria kolóny

Zdržanie je na viacerých miestach vyše polhodinové.


Už ste čítali?