reklama

Ako som v Kolumbii nedosiahla vrchol

Národný park Purace v Kolumbii patrí k turistami málo navštevovaným a neprebádaným pokladom krajiny. V priemere ho navštívia len dvaja zahraniční turisti denne a približne 20-25 obyvateľov Kolumbie.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (10)

Pre porovnanie, v roku 2015 Kolumbiu navštívilo až 2,5 milióna turistov.

V Kolumbii sa nachádza až 56 národných parkov. Väčšina turistov však putuje do známej Tayrony či Los Nevados. O Národnom parku Purace nachádzam len skromné informácie, zväčša staršieho dáta, a preto neviem, čo od parku očakávať. Z online informácii nie je dokonca ani jasné či je park otvorený turizmu. Takéto výzvy mám rada. 

Mesto Popayan

Najbližšie mesto k Národnému parku Purace je Popayan, a tak práve tam vedú moje prvé kroky. Do Popayanu dorážame s dvojhodinovým meškaním o desiatej večer. Keďže cestujem ako sólo dievča, z neskorého príjazdu som patrične nervózna. Za normálnych okolností po zotmení nevychádzam z hostela, tobôž nie v Južnej Amerike a tobôž nie práve v Kolumbii. Dnes ale nemám na výber. Cez okienko autobusu vidím popri ceste niekoľko hotelov a tak si k nim snažím memorizovať spätnú trasu, aby sa túlanie nočným Popayanom skrátilo na minimum. Prekvapivo, hotelov a hostelov je tu hneď niekoľko. Vzhľadom k veľkosti mesta počítam, že ich v Popayane bude asi toľko, koľko sa v Purace denne premelie turistov. Na stanici si ma stihla odchytiť drobná žienka s hlasom dieťaťa. Ponúka mi nocľah za 30,000 pesos. Toľko si v turistických oblastiach pýtajú za posteľ v hosteloch, ona mi za tú cenu ponúka vlastnú izbu. Pritakávam a v tej chvíli ani neviem, kto má väčšiu radosť zo vzájomnej dohody.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Mesto Popayan
Mesto Popayan (zdroj: Veronika El Mundo)

Mojím cieľom je Národny park Purace a tak o samotnom meste Popayan toho veľa neviem. Nasledujúce ráno si preto beriem taxík do centra na malý prieskum. Napriek tomu, že Popayan bol v minulosti niekoľkokrát postihnutý deštruktívnymi zemetraseniami, mesto si zachovalo svoj koloniálny charakter. Historické centrum mesta Popayan je dnes dokonca zapísané do zoznamu pamiatok UNESCO. Na rozdiel od farebných pueblitos typických pre Kolumbiu, Popayan je paradoxne preslávený charakteristickou bielou architektúrou. V samotnom centre vidíte na bielučkých fasádach výlučne zlaté nápisy. Tuto je reštaurácia, tam papiernictvo, hentam pekáreň. Všetko si prečítate v honostnej zlatej. Ktovie, či aj táto tradícia je mementom koloniálnej éry, kedy Popyan bol jedným z kľúčových stredísk vývozu zlata z Južnej Ameriky španielskými kolonizátormi. Prechádzka mestom je celkom príjemné využitie voľného času, ktorá sa dá spojiť s návštevou niekoľkých kostolíkov a múzeí v blízkosti centra.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Národný park Purace

Národný park Purace sa rozpriestiera na rozlohe 830 km2 a z toho len severné územie je využívané na turistiku. V parku sa nachádzajú 4 významné rieky, ktoré okrem zdroja vody sú využívane aj ako energetický zdroj. Na území parku nájdete vzácnu flóru a faunu, napríklad Medveďa andského, ktorý je na pokraji vyhynutia, či jedného z najväčších lietajúcich vtákov Kondora andského.

Národny Park Purace
Národny Park Purace (zdroj: Veronika El Mundo)

Purace sopka

Z Popayanu vyrážame o piatej ráno, cesta trvá 2 hodiny a stojí niečo vyše 10,000 pesos. Som rada, že cestujem takto skoro ráno, pretože neviem odhadnút, či krivoľakú trajektóriu nášho autobusu spôsobujú výtlky na ceste alebo mikrospánok vodiča. Rozbitú cestu a niekoľko desiatok metrov hlboký útes pritom oddeľuje len kôpka zeminy na okraji vozovky. Snažím sa dospať, čo som v noci nestihla, aby som to celé radšej nevnímala. Sníva sa mi, ako ku mne niekto hovorí a trasie so mnou. Trvá hodnú chvíľu, kým si uvedomím, že je to kontrolórka cestovných lístkov, ktorá sa ma snaží upozorniť, že treba vystupovať. Čím južnejšie v Kolumbii cestujem, tým na mňa ľudia dávajú väčší pozor. Nie žeby sa ma báli, práve naopak, chcú pomôcť a vždy sa uistia, či nastupujem do správneho autobusu alebo vystupujem na správnej zastávke.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Dnes vychádzajú štatistiky parku na 100%. Z autobusu vystupujeme presne dvaja gringovia, ja a Austrálčan Aaron. Dnešným programom má byť zdolanie jednej z najaktívnejších sopiek v Kolumbii Purace, po ktorej je pomenovaný celý park. Aaron sa ku mne prihovára a vyzvedá, či máme ten istý cieľ. Prikyvujem. Pozerám na neho, zo šortiek mu vykúkajú svalnaté lýtka, mne naopak z pása nohavíc kilo či dva navyše po takmer roku vegetenia v Thajsku. Ešte sme sa ani nepohli a už viem, že za ním stíhat určite nebudem.

Tabuľa popri autobusovej zastávke ukazuje smer k sopke. Od prvého metra našej túry začína stúpanie a tak to pokračuje prakticky do konca treku. Žiadne rovinky, žiadny zostup. Aaron je už rok a pol na cestách, z toho asi 6 mesiacov v Južnej Amerike. Rozpráva mi ako celkom sám zdolal najvyšší vrch Južnej Ameriky, Aconcagua. Trvalo mu 2 týždne dostať sa na vrchol vo výške takmer 7000 m.n.m. Dnes nás čaká “iba” 4760 metrová nadmorská výška, pritom začíname kdesi vo výške 3300m.n.m. Aarom je zvyknutý na riedky vzduch a bombarduje ma otázkami, ja ale s dychom nestačím ani na strmý kopec, kdežto na debatu s nim. K ubytovni treba šľapať približne pol hodinu a niekde v polovici mu naznačím, že ak chce stihnúť večerný autobus, nemusí sa vliecť mojim tempom. Znova sa stretáme už pri ubytovni. Podľa nových pravidiel sa na Purace nedá vybrať na vlastnú päsť. Na ubytovni nás informujú, že je treba najať si sprievodcu, ktorý nás tam dovedie. Aj keď trasa na Purace je pomerne dobre vyznačená, oblasť je ešte stále zamínovaná a prípadné odbočenie z turistického chodníka môže byť fatálne. Aaron je z toho aj tak znechutený, sám zvládol väčšie výzvy a poplatok 35 000 pesos za sprievodcu sa mu platiť nechce. V prepočte nás to vyjde na menej ako 5 eur ak pôjdeme spolu, dohováram mu. Nakoniec za rozhodne pokračovať a spolu so vstupným do parku (10,000 pesos) platíme aj sprievodcu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ubytovňa je našťastie stále funkčná a ponúkli mi tu dve možnosti na ubytovanie. Bez teplej vody 10,000 pesos, alebo s teplou vodou za 20,000. Súkromné izby tu nie sú, ale vďaka nízkej návštevnosti parku mám 5 posteľovú izbu sama pre seba. Dočítala som sa, že v parku nie je možné zakúpiť si vodu či jedlo, čo nakoniec nie je pravda. Súčasťou ubytovne je aj jedáleň, kde ponúkajú celkom široký výber jedál a nápojov za veľmi dobré ceny. Zložila som si tu môj batoh a spoločne s Aaronom čakáme na sprievodcu. Ten prichádza po takmer hodine a okolo ôsmej ráno začíname s výstupom.

Cesta hore má trvať 4 hodiny, cesta naspäť približne dve. 8 kilometrov pred nami hore, 8 dole. Aaron ide svižným tempom a čoskoro sa nám stráca z dohľadu. Ideme teda iba ja a sprievodca. Každých 50 metrov potrebujem malú zastávku a lapám po dychu. Sprievodca Mateo je pán v rokoch a hovorí iba španielsky. Narodil sa a celý život prežil v Purace. Lokalitu pozná lepšie ako vlastnú dlaň a každú zastávku využíva na vysvetlenie niečoho nového. Ukazuje mi liečivé bylinky, stopy medveďa, upozorní ma na pekné výhľady. Rozumiem mu tak tretinu, on mne isto menej, ale aj tak je výlet vcelku náučný.

Tu podliezť, tam preliezť...
Tu podliezť, tam preliezť... (zdroj: Veronika El Mundo)

Prvá polovica výstupu mi dáva zabrať s dychom, aj keď nie je veľmi náročná. Prechádzame po zelených lúkach, kde tu treba preliezť plot alebo po úzučkej doske prekročiť potôčik. Keď sa už ako tak dostávam do tempa a vzdialenosti medzi prestávkami sa zväčšujú, terén začína byť náročnejší. Zastihujú nás prehánky. V Purace prší často a tak sa musíme predierať blatom a dávať pozor na klzký povrch. Začínam cítiť, že moje nepremokavé topánky nie sú až tak nepremokavé ako mi sľúbil predajca v Salente. Po troch hodinách sa do nepohody pridávajú ďalšie faktory, zima a silný vietor. Mateo odhaduje, že sme vo výške približne 4000 m.n.m. Prešli sme asi 5km, ostávajú ďalšie 3km. Prichádza na mňa vyčerpanie a prsty na nohách a rukách začínajú tuhnúť. Mateo vyťahuje z batohu pončo, čo je siedma vrstva jeho oblečenia. Okrem toho má dva páry nohavíc, čiapku, rukavice a gumáky. Ja sa klepem iba v krátkom tričku, košeli a teňučkej bunde, ktorá síce chráni pred vodou a vetrom, ale teplejšie mi v nej rozhodne nie je. Topánky premoknuté, nohavice tiež. V silnom vetre kvapky dažďa bodajú ako ihly priamo do tváre. V hlave nespočetné množtvo otázok, prečo toto vlastne robím. Kráčame ďalšiu pol hodinu a začína sa dvíhať hmla. Pýtam sa Matea ako ďaleko je to ešte k sopke. ‘Tam je’, ukazuje mi. Cez hustú hmlu nevidím takmer nič. Na šiestom kilometri sa konečne dostávame na úpätie sopky. Každých pár metrov sa otáčam a chcem sa vrátiť naspäť na ubytovňu. Mateo ma nechce pustiť, chýba nam menej než dva kilometre. Posledný úsek je ale najnáročnejší s prudkým stúpaním. Chytí ma za rukáv a ťahá ma, pleskne po chrbte a tlačí hore. Dobre, dobre, idem. Už ani nevnímam riedky vzduch, myslím len na to, ako mi mrznú ruky a nohy. Priemerná teplota sa vraj na vrchole pohybuje okolo 6 stupňov, do toho nám teraz prší bez prestávky. Z hustej hmly sa oproti nám vynára postava. Iba na pár metrov od nás v nej rozpoznávam Aarona a jeho kraťasy. Vyziabnutý sa pri nás zastavuje. Vraj nám ostáva 45 minút. Pýtam sa ho, či to stojí za to. Ukazuje mi fotografie, na ktorých je v podstate vidieť len bielo bielu hmlu. V takýchto podmienkach pre mňa nemá cenu ísť ďalej ak kvôli hmle aj tak nič neuvidím. Otáčam sa a spoločne s Aaronom sa vraciame na ubytovňu.

Sopka Purace.
Sopka Purace. (zdroj: William Eli Pizo)
Kráter sopky.
Kráter sopky. (zdroj: William Eli Pizo)
Obyvatelia parku Purace
Obyvatelia parku Purace (zdroj: William Eli Pizo)

Na ubytovni nás čaká teplá polievka, ale nech robíme, čo chceme, nevieme sa zohriať. Aaron sa vracia do Popayanu. Trochu mu závidím, že ja mám už zaplatené ubytovanie a čaká ma studená horská noc. K večeru však prichádza skupina Kolumbíjčanov, ktorí sa chystajú na túru nasledujúce ráno. Dostali izbu vedľa mojej a tá má aj krb. K praskajúcemu ohňu mi dovolili doniesť všetky mokré veci a tak som rada, že zajtra neodídem v čľaptajúcich topánkach. Keďže som na izbe sama, privlastnila som si všetky deky, a tak našťastie, zaspávam v teple.

Sleduj Veronika El Mundo na Facebooku

San Juan termálne pramene

Zobúdzam sa už o šiestej ráno. Trochu mi trvá, kým rozhýbem kosti, zatiaľ čo počúvam ako Kolumbíjčania z vedľajšej izby odchádzajú na túru. V jedálni už vonia káva a objednávam si raňajky za necelé euro. Ak sa chcem dostať k San Juan termálnym prameňom, musím sa vrátiť späť na autobusovú zastávku, kde som včera vystúpila. Pôvodne som plánovala pokračovať pešo, ale vraj mám počkať na autobus, ktorý príde o pár minút. Namiesto autobusu prišlo auto a pán, ktorý býva v domčeku pri zastávke ma posiela nastúpiť. Cesta stojí iba 3000 pesos a vezieme sa hodnú chvíľu. V tomto prípade som rada, že šetrím časom viac ako peniazmi. Vezie sa so mnou aj ďalší sprievodca parkom William. Vystupujeme spoločne v San Juan prameňoch a William volá na správcu, že má návštevu. Očakávam, že si vypýta vstupné, možno, že bude tiež trvať na nájme sprievodcu. Namiesto toho ma vedie k nástenným mapám a zavalí ma informáciami o parku, faune a flóre ako aj o termálnych prameňoch. Upozorní ma, že sa v nich nesmie kúpať a na výpary síry, ktoré môžu byť škodlivé ak sa zdržím dlho. Nepýta si žiadne poplatky, namiesto toho mi ukáže smer a popraje pekný zážitok.

Smrad hnilých vajec mi udrie do nosa ešte skôr ako uzriem pramene. Výpary síry tu majú naozaj vysokú intenzitu. Na konci kamennej cestičky sa však ocitám v úplne inom svete. Čierna sopečná pôda zarastená exotickými rastlinami, tvorí malé ostrovčeky pomedzi pariace sa pramene. Voda, obsahujúca vysoké množstvo síry a minerálov farbí kamene do svetlej žltej a ružovej a zanecháva biely podklad na dne, aby sa krištáľová horská voda vynímala v tom najkrajšom tyrkysovom odtieni. Bublajúce pramene obklopujú vysoké hory, ktoré akoby strážili toto malé tajomstvo. Po lávkach ponad pramene sa prechádzam úplne sama a tak si toto prírodné divadlo vychutnávam v úplnom tichu, ktoré pridáva scéne na magickosti. Naspäť do reálneho sveta ma však čoskoro dostanú závrate a tak sa poberám naspäť, kým nie je neskoro.

Termálne pramene San Juan
Termálne pramene San Juan (zdroj: Veronika El Mundo)
Termálne pramene San Juan
Termálne pramene San Juan (zdroj: Veronika El Mundo)
Termálne pramene San Juan
Termálne pramene San Juan (zdroj: Veronika El Mundo)
Termálne pramene San Juan
Termálne pramene San Juan (zdroj: Veronika El Mundo)
Termálne pramene San Juan
Termálne pramene San Juan (zdroj: Veronika El Mundo)
Termálne pramene San Juan
Termálne pramene San Juan (zdroj: Veronika El Mundo)
Termálne pramene San Juan
Termálne pramene San Juan (zdroj: Veronika El Mundo)
Termálne pramene San Juan
Termálne pramene San Juan (zdroj: Veronika El Mundo)
Termálne pramene San Juan
Termálne pramene San Juan (zdroj: Veronika El Mundo)

William postáva pred chatou, pýtam sa, či tu môžem chytiť autobus do Popayanu a debatíme, až kým autobus nepríde. Williamovi sa chcem poďakovať za krásne zábery zo sopky Purace, ktoré mi venoval, a tak som sa s nimi mohla podeliť v článku. 

Chystáte sa do Kolombie a zvažujete návštevu Purace? Čo si zabaliť, koľko táka sranda stojí a kontakt na Williama nájdete na blogu Veronika El Mundo. 

Veronika Lešková

Veronika Lešková

Bloger 
  • Počet článkov:  12
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Cestovateľka na plný úväzok. Veronika El Mundo vymenila pohodlný život a rozbehnutú kariéru v Londýne za nekonečne dlhé cesty autobusmi, hostelovú posteľ a nevšedné zážitky s batohom na pleciach. Nonstop na cestách už 2 roky, 36 precestovaných krajín a 5 kontinentov. Momentálne pozdravuje z Kolumbie, ktorá sa stala jej dočasným domovom. Viac príbehov z ciest nájdete na Veronika El Mundo Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu