Kambodža na kolesách za 50 centov

Autor: Veronika Lešková | 19.7.2016 o 12:30 | (upravené 19.7.2016 o 13:07) Karma článku: 10,44 | Prečítané:  8402x

Kambodža a jej hlavní protagonisti. Prvé čo si v tejto krajine všimnete je more tuk-tukárov, ktorí sa okolo vás zlietnu ako muchy na kus mäsa hneď ako vyjdete z letiska či autobusu. Aké je to ale z tej druhej strany?

Mr. Sat zo Siemp Reap

Po páde Khmer Rouge režimu Siemp Ream zažil turistickú explóziu, Kompex chrámov neďaleko mesta sa stal turistickou atrakciou číslo jedna a dnes až 50% obyvateľov je odkázaných na cestovný ruch. Cestujem mimo sezónu a hotely su poloprázdne, tuk-tukári vyvesili hombacie siete v zadnej časti vozidla, kde si radi zdriemnu ak sa práve nesnažia presvedčiť turistov, aby si s nimi objednali túru k Angkor Wat chrámu. Práce je málo, každý potenciálny zákazník je pre nich dôležitý. Hostel, v ktorom som ubytovaná, zdieľam s niekoľkými tuk-tukármi, a tak mám možnosť dozvedieť sa viac o tom ako žijú.

Mr. Sat má len základné vzdelanie, po prvom stupni základnej školy štúdium prerušil, aby mohol pomôcť rodičom na ryžových poliach. V škole sa anglicky nenaučil, časom si zarobil na drahé knihy a doučovateľa, ktorý mu pomohol so základmi. Ospravedlnil sa mi za jeho angličtinu, vraj nie je dobrá, pretože jeho učitel v rodnej dedine odišiel pracovať do Siemp Reapu a nikto iný angličtinu neovládal. Aj Mr. Sat vo svojich osemnástich rokoch odišiel. Siemp Reap bol čoraz populárnejší medzi zahraničnými cudzincami, a tak odišiel za vidinou práce. Začínal v reštaurácii za úbohých $80 na mesiac, z toho musel vyžiť a ktomu si aj čosi odložiť na vysnívaný tuk-tuk. Ten stál $600 a trvalo mu až sedem rokov, kým si naň našetril. Sťažuje sa mi: “Je nás tu veľa, dnes nemôžem pracovať. Za miesto na autobusovej stanici platím $70 na mesiac a dovolia mi pracovať iba tri dni v týždni. Je nás približne 40. Ďalších 400 si platí miesto na letisku, tam je miesto oveľa drahšie.” Siemp Reap je malé mesto, turisti zväčša neopustia centrum a tuk tukárov potrebujú len zriedka. Pre tých, ak nevozia ľudí zo stanice alebo letiska, jediným možným príjmom je túra k chrámom. Tá stojí $15 a váš vodič s vami strávi celý deň. Niekedy od piatej rána až do večera, kedy chrámy zatváraju. Posťažoval sa mi, že mimo sezónu odvezie k chrámom turistov v priemere len dvakrát týždenne a jeho mesačný príjem je len niečo vyše $100. Počas sezóny však aj štyrikrát viac. 

Mr. Sat sedí na terase hotela do neskorého večera. Čaká, kým turisti zaľahnú do poslete, potom si spolu s ďalšími tuk-tukármi rozloží spacáky na zemi po chodbách. V tom mojom hostely je ich tu ubytovaných približne tucet. Aj za toto si musia platiť, vlastnú izbu si nemôžu dovoliť už vôbec. Po večeroch sedávam s tuk-tukármi, všetci majú príbeh podobný príbehu Mr. Sata. Pýtam sa ich, či si zarobia dosť na prežitie. “My sme tu jedna rodina, keď dnes nezarobím nič, ostatní sa mi zložia na jedlo, zajtra ak zarobím, zložím sa ja im.” Každý večer jeden z nich vyzbiera peniaze na večeru a vráti sa s plnými taniermi. Ponúknu aj mňa a neprestanú ponúkať, kým neochutnám z toho mála, čo majú na stole. Zase sa mi potvrdilo, že najštedrejší ľudia sú tí, čo majú toho najmenej.

Tra Tra z Battambang

Tuk-tukári sú mojím najväčším zdrojom informácii o živote v Kambodži. Pravidelný kontakt s turistami im zdokonaľuje anglický jazyk, a preto komunikácia s nimi je podstatne jednoduchšia ako s ostatným obyvateľstvom. Zo Siemp Reapu sadám na autobus, mierim do Battambang, mesta veľkosťou podobnému Siemp Reapu, avšak omnoho menej turistickému a chudoba je tu o to viac viditeľnejšia. Autobus zastavuje na stanici a skupina tuk-tukárov nás okamžite obkľučuje. Spoza okna periférne vidím mladého chalana ako skáče s plagátmi v ruke snažiac sa o moju pozornosť. Na prvom je hotel s piatimi hviezdičkami z TripAdvisora, ten ma nezaujíma. Na tom druhom je hrubým nápisom vytlačené “odvoz do mesta $0,50”. Pritakávam mu, takúto cenu by bolo smiešne zjednávať ďalej. Čaká ma pri dverách a hneď sa mi prihovára. Pravidlo prvého kontaktu, tuk-tukár, ktorý sa vám prihovorí prvý, je váš, ostatní vás nechajú na pokoji. Akási zvláštna etiketa, aj keby ste sa chceli zviesť s niekým iným, ostatní vás pošlú naspäť k tomu prvému.

Mojim osobným šoférom v Battambang sa teda stal Tra Tra, 24 ročný chlapec so smutným osudom, avšak neskutočne pozitívnou energiou a usmievavou povahou. Obaja jeho rodičia zomreli, keď mal iba 8 rokov. V Battambang provincii vtedy zomrelo veľa ľudí nakazených HIV vírusom. Tra Tra vyrastal v sirotinci, svoj príbeh mi však rozpráva s úsmevom na tvári, aj keď v očiach mu vidieť smútok. Jeho prvá práca bola na stavbách, dostal za ňu $9 na deň. Trvalo mu 2 roky, kým si zarobil na svoj tuk-tuk. “Práca na stavbách je ťažká, pracoval som veľa, aby som si mohol našetriť na tuk-tuk a vzdelanie” ukazuje mi jeho zodraté mladé ruky, ktoré sa ani po štyroch rokoch nezahojili. V rozhovore nás prerušil starý pán s kamennou tvárou, ktorý sa objavil pri nás na motorke. Tra Tra vyťahuje z vrecka 1000 rielovu bankovku ($0.25) a podáva mu ju. Žartujem, či je to jeho šéf. Tra tra vysvetľuje: “Za každého zákazníka, ktorého zveziem zo stanice, musím zaplatiť 1000 rielov.” Za 2km cestu od stanice platím 50 centov, z toho polovica ide mafiánovi a.k.a manažérovi stanice a zo zvyšku, ktorý tuk-tukárovi ostane, treba zaplatiť benzín. Prepočítavam a hrozne ma ten pán nahnevá, cítim sa, akoby som sa viezla zadarmo. Ani Tra Tra nemá mimo turistickej sezóny veľa zákazníkov, som jeho prvá dnešná zákazníčka a tuk-tuky, ktoré smerujú do mesta prázdne naznačujú, že som prišla posledným autobusom. Ukazuje mi miesto pod stromom, kde si zvykne zdriemnuť, kým čaká na príchod autobusov. Pýtam sa ho, kde ale spí, keď nepracuje. “Môj strýko mi ponúkol miesto v jeho kuchyni, oni bývajú v osobitnom dome.” Sťažuje sa mi: “Mam tam málo miesta, pretože v kuchyni parkujú aj strýkové dve motorky.” Napriek tomu je za posteľ v malej kuchyni rád, nemusí platiť nájom. Aj vďaka tomu vie ušetriť $400 ročne na štúdium na univerzite.

Tra Tra ma odviezol k hotelu, dávam mu dolár, nie veľký tringelt, ale zato si s ním dohadujem túru na další deň. Je mi jasné, že taxi služba zo stanice je takmer zdarma a že práve tieto denné túry sú jeho finančným zdrojom. Za celodennú túru si v Battambang podobne ako v Siemp Reap účtujú $15, za pol dňa $12.

Tra Tra je presný ako hodinky, vyzdvihuje ma na hoteli a smerujeme k bambusovému vlaku. Hovorím mu o tuk-tukoch z Bangkoku s neonovými svetlami a obrovskými reproduktormi. Hovorí mi, že aj on má namontovanú hudbu a hneď na to na plné hrdlo spieva piesne jeho obľúbeného Jasona Mraza. Tra Tra študuje pedagogiku, učiteľom však nechce byť. Ma rád svoj tuk-tuk a na univerzite študuje len kvôli zlepšeniu anglického jazyka. Jeho snom je stať sa turistickým sprievodcom. Po ceste niekoľkokrát zastavujeme pri chrámoch, sochách, pamiatkach… Vyrozprával mi históriu mesta, symboliku v chrámoch, o živote ľudí v Kambodži, tiež mníchov alebo netopierov, podľa ktorých je Battambang známy. Ide mu to na jedničku. Nadšene mi hovorí: “Podal som dve prihlášky na pozíciu turistického sprievodcu v Austrálii a Novom Zélande. Vyplnil som všetko, len jedna položka ostala prázdna, číslo pasu. Ten ešte nemám, stojí až $150...”

Viac príbehov z ciest v anglickom jazyku.

Ostatní cestovatelia, ktorých som stretla, majú podobné skúsenosti. Niektorí boli pozvaní na večeru k rodinám tuk-tukára či dokonca svadbu. Pracovná a súkromná stránka sú dve veľmi rozdielne veci, pod dotieravou maskou sa skrývaju naozaj dobrosrdeční ľudia, aj keď, výnimka potvrdzuje pravidlo a niektorí vás naozaj vidia len ako zdroj príjmu a nehanbia sa vás ošmeknúť. Ja ďakujem neznámemu cestovateľovi, ktorý mi hneď na letisku poradil: “Tuk-tukára si vyberaj podľa pocitu z neho, ak sa ti nepozdáva jeden, vyber si iného.” A zatiaľ mám šťastie, že ma ten dobrý pocit neklame. :)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.


Už ste čítali?