Bolívia - Soľné jazero a tri dni na planéte Altiplano

Autor: Veronika Lešková | 27.6.2016 o 15:58 | Karma článku: 6,31 | Prečítané:  1895x

Bolívia krajina extrémov. Ticho a extravagantné kreácie Matky Prírody, alebo ako ju volajú Bolívčania, Pachamamy. Takto by som zhrnula moje dojmy z trojdňového putovania naprieč Altipano, náhornou plošinou v Bolívii. 

Výlet na Salar de Uyuni je posledný bod môjho programu v Bolívii. Doposiaľ som prežila Amazonskú džungľu, okusila, aké je to byť najväčšou atrakciou v turisticky neznámom meste Trinidad, zvládla 8 hodinovú túru v krátery meteorita a žuvala koka listy s baníkmi v Potosi. Soľné pláne sú v Bolívii najväčšou turistickou atrakciou, a preto si ich nechávam ako čerešničku na torte. Teraz sedím ako jediný Európan v kolektívnom taxíku z Potosi a čaká ma trojhodinová cesta do dedinky Uyuni. Sme už v riadne vysokej nadmorskej výške, približne 4000 m.n.m. a z driemot sa budím lapajúc po dychu. Vzduch riedne, teploty klesajú. Bolívianske ženy, s ktorými cestujem, sa púšťajú so mnou do debaty, mne však hlava nefunguje a nemám energiu rozmýšľať nad španielskou hatlaninou. V noci som sa niekoľkokrát budila na zimu v hosteli, viečka mi padajú a tak im s úsmevom oznamujem, že španielsky nerozumiem. Zaspávam.

Salar de Uyuni - príprava na dobrodružstvo

Preberám sa v Uyuni, je večer, teploty pod nulou, z teplého auta sa mi nechce. Počula som, že na Uyuni túre bude zima, preto si hneď ako vystupujem, dávam mentálnu pripomienku kúpiť si teplejšie oblečenie. Ako je zvykom, hneď na stanici nás prepadajú majitelia hostelov a agentúr ponukajúci ich služby. Ignorujem ich, viem, že najrýchlejšie riešenie obsadiť si miesto na túre a nájsť hostel je priamo s nimi, ale chcem si porovnať ceny u iných agentúr. Postaršej tete som asi padla do oka, nenechá sa odbiť a kráča spolu so mnou hodnú chvíľu. Došli mi sily, pýtam sa jej, koľko to bude stáť. Chce 900 bolivianos za španielsky hovoriaceho sprievodcu, dvakrát toľko za anglicky hovoriaceho. Približné sumy mali agentúry v Potosi. Hovorim jej, že porozmýšľam a prídem zajtra. Chápe, že ideme zjednávať, pýta sa ma, koľko chcem platiť. Hovorím 500 by sa mi páčilo, smeje sa a navrhuje 800. Namietam, že je to veľa a už sa chystám preč, keď ma zastaví a ponúkne 700 plus zľavu na ubytovanie v hosteli u brata. Medzitým prichádzame k jej kancelárii a ťahá ma dovnútra, aby mi vysvetlila detaily cesty. Mňa presvedčila teplá piecka, ktorú tam vidím, a preto súhlasím. Po vyčerpávajúcej prezentácii hovorím, že ak ponúkne 600 bolivianos, dohodneme sa tu a teraz. Zo sumy neupúšťam a nakoniec súhlasí. Ponáhľam sa kúpiť teplé oblečenie, rukavice, sveter, teplé ponožky. Všetko za smiešny peniaz, údajne zo 100% alpaka vlny a samozrejme mega farebné. Povinnosti konečne vybavené, zajtra skoro ráno môžem vyraziť.

 

Čarovná Bolívia - Prví Deň

Zobudila som sa len tak tak, auto nás už čakalo pred hostelom s jediným voľným miestom. Náš vodič, 2 dievčatá z Nórska, austrálsky pár a Američan John, ktorý ako jediný vie španielsky a ochotne nám ponúka tlmočenie do angličtiny. Chvalabohu, drahý anglicky hovoriaci sprievodca nám nebude chýbať. Po niekoľkých minútach auto zastavuje, sme na mieste našej prvej zastávky - Cintorín vlakov.

Pohrebisko vlakov

Bolívia, jedna z najchudobnejších krajín Južnej Ameriky, kedysi skrývala v Andských horách neskutočné bohatstvo. Neďaleké mesto Potosi bolo v sedemnástom storočí jedno z najväčších a najbohatších miest na svete vďaka striebru, ktoré vyťažili v Cerra Rico, v preklade bohatej hory. Všetko sa zmenilo príchodom Španielov, ktorí znásobili ťažbu, a tak pripravili horu a zároveň Bolíviu o všetok vzácny kov. Vlaky, ktoré slúžili na export striebra, odstavili práve neďaleko Uyuni. V súčasnosti toto obrovské vlakové pohrebisko plné schátraných vagónov ostalo už len smutným mementom na niekdajšie rozprávkové bohatsvo.

 

Najväčšia soľná pláň na svete - Salar de Uyuni

Po krátkej zastávke sadáme opäť do auta, slniečko svieti a konečne príjemne hreje. Smerujeme k soľnému jazeru. Po ceste vidieť tu a tam pár soľných mlák. Nasleduje komerčná prestávka, o ktorej nám žiadna agentúra nepovedala, vraj ako bonus, ukážu nám ako ťažia soľ. V skutočnosti celá prezentácia trvá krátkych pár minút a po ukončení nám dávajú možnosť zakúpiť si vyťaženú soľ. Trápne ticho, nikto nechce vláčit zbytočné kilo soli v batohu, aj keď vieme, že by im tých pár bolivianos uprostred ničoho určite pomohlo. Nakoniec si kúpime aspoň nejaké suveníry, ktoré sa budú hodiť na hru s perpektívou na jazere.

Teraz sa už krajina viditeľne mení, schádzame z vyznačených ciest a vchádzame na soľné jazero, ktoré ani náhodou nepripomína obrázky z reklamných plagátov. Po stovkách áut, ktoré na jazero pravidelne vozia turistov, soľ v tejto časti dávno stratila snehobielu farbu. Našťastie, k hlavnému bodu dnešného dňa nám ešte pár kilometrov chýba... Tu zastavujeme na obednú prestávku pri hoteli, postavenom výlučne zo soli, a to vrátane nábytku ako postele, stoly či lavice. Tento hotel bol kedysi nocľaháreň pre turistov, dnes už slúži len ako múzeum.

Vychutnali sme si tu obed, ktorý sme mali v cene zájazdu a pokračujeme ďalej, tentokrát na skutočne blielučkú časť jazera. Tu poslednýkrát vidíme tucty áut plné turistov, zvyšok dňa na masívnom jazere s rozlohou 13 000 km2 nemáme šancu okrem nás stretnúť živú dušu.

Soľné jazero Salar de Uyuni mení svoju tvár vzhľadom na ročné obdobie. V období dažďov pokrýva povrch tenká vrstva vody, vďaka ktorej môžete vidieť známy zrkadlový efekt. My sme na jazere v období sucha. Voda, ktorá sa vyparila, zanechala na povrchu pravidelné šesť hranové obrazce, miestami mimoriadne precízne, podobné včeliemu úľu. Miesto posobí priam magicky. Trblietavá biela pláň odrážajúca zubaté slnko oslepuje oči pri pohľade na horizont. Soľ nám pod nohami praská akoby sme kráčali po čerstvo napadanom snehu. Miestami sa prepadáme, nikdy nie hlbšie ako pár centimetrov. Sprievodca nás upokojuje, vrstva soli, na ktorej stojíme, údajne dosahuje až 8 metrov. Túto soľnú masu podmýva voda, ktorá na mieste známom  ako Ojos de sal - Soľné Oči vyviera na povrch a svojím minerálnym zložením mení soľ na rôznorodú paletu farieb.

Spočiatku našľapujeme opatrne, po chvíli si na skryté prepadliská zvykáme a naplno sa venujeme fotoilúziam, kvôli ktorým sme tu.

 

 

Rybí ostrov a záver prvého dňa

Poslednou zastávkou prvého dňa je Inca Huasi - Rybí ostrov, ktorý je pomenovaný podľa jeho odrazu na jazere viditeľnom iba počas obdobia dažďov. Ostrov sa vyznačuje vlastným eko-systémom a je posiaty stovkami kaktusov, ktoré dosahujú do výšky až 12 metrov. Obdivovať ostrov stačí z diaľky, ak sa chcete prejsť pomedzi kaktusy, je treba zaplatiť vstupné 30 bolivianos.

Po náročnom dni mierime do hotela, ktorý je ako inak, vybudovaný z veľkej časti zo soľných kvadier. Dostávame teplú večeru, na sprchu za poplatok treba čakať v dlhom rade a nakoniec si ľaháme do soľnej postele. 

Čarovná Bolívia - Druhý deň

O štvrtej ráno budíček, podarilo sa mi zaspať iba na pár hodín. Jedna piecka na chodbe je málo na vyhriatie celej ubytovne. Zima a nadmorská výška mi dávajú riadne zabrať. Začínam cítiť silný nedostatok spánku, napriek tomu sa teším na dnešný program. Jednoduché raňajky a dve šálky kávy, môžme vyraziť. Začíname prejazdom cez terakotovú Chuguana púšť s výhľadom na niekoľko sopiek, medzi inými aj sopku siedmich farieb. Schválne počítame všetci, každému však vychádzajú iné čísla.

Jazdíme prašnými cestami, alebo skôr sledujeme vyjazdené koľaje džípov, ktoré sú jediným znakom prítomnosti človeka v tejto nedotknutej časti Zeme. Z vonku sa ozýva silný hvizd vetra, priamo úmerný stupňujúcej sa nadmorskej výške. Dnes sa pohybujeme vo výške až 4700 m.n.m. Rukavice a čiapky, vrstvujeme oblečenie, aby nám v nápore silného studeného vetra nezamrzli kosti. Zisťujem, že môj vlnený sveter je mi v takomto počasí úplne nanič, chcelo by to niečo vetruodolné. Naše zastávky sa výrazne skracujú, mimo auta dlho nevieme vydržať.

Bolívia alebo Mars? Sopka Ollague, štyri lagúny a Kamenný strom

Zastavujeme na vyhliadke na čilskú sopku Ollague. Sopka samotná pôsobí majestátne,  zaujímavejšie je však prostredie našej vyhliadky nápadne pripomínajúce povrch Marsu. Je ľahké uveriť, že sme sa ocitli na inej planéte. Červenkastý zvetraný kameň, formovaný silným púštnym vetrom do bizardných tvarov, sýtomodrá obloha a v pozadí starček Ollague, ktorý z polospánku z času na čas vypustí kúdel dymu. Dokonalý majstrovký kúsok.

Našu obednú prestávku si neviem predstaviť v krajšej scenérii, akej sa nám dnes dostalo. Na pomerne krátkej vzdialenosti sa nachádzajú až štyri nádherné lagúny, ktoré sú zároveň domovom Andského pelikána, definovaného ako najvzácnejšieho z rodiny pelikánov. Podstatnú časť dňa sedíme v aute, a tak sa po obede špacírujeme po okolí a snažíme sa rozchodiť stuhnuté svaly pokiaľ nám sprievodca neoznámi odchod.

 

 

 

 

Sleduj moju cestu na facebooku 

Na mieste zvanom Arbol de Pietra - Kamenný strom, vetrisko začína byť už naozaj nepríjemný. Džíp zastavuje pár metrov od tohto prírodného monumentu, dostať sa k nemu je však vyslovene boj. Dva kroky vpred, jeden vzad. Premýšľam, či to vôbec má cenu. Je to naša predposledná zastávka, a tak sa s myšlienkami na ubytovňu, nech je hocaká, vyhecujem zapózovať aspoň na tú jednu fotku do albumu. Sedem metrov vysoký “strom” je prácou práve takéhoto silného  vetra, ktorý ho za pomoci púštnych zrniek piesku stáročia neúnavne brúsi do jeho unikátneho tvaru.

Druhý deň je nabitý rozličnými prírodnými senzáciami, čo sa ale nemení, sú suché chladné podmienky s minimom vegetácie. Napriek tomuto nehostinnému prostrediu, púšť prekypuje životom a náš šofér ochotne zastaví pri každej príležitosti zahliadnuť jej obyvateľov. Jeho vycvičené oko spozoruje aj tých, ktorí sa dokonale maskujú s prostredím jednoliatej farby. Okrem plameniakov a iných druhov vtáctva po ceste stretávame lamy, alpaky a roztomilých viskačov (Viscachos), zajaco-veveričími rezidentmi Siloli púšte.

 

Eduardo Avaora Národny Park a záver druhého dňa

Vstupujeme do Eduardo Avaroa národného parku. Zastavujeme pri akejsi obyčajnej drevenej búde, kde nám náš sprievodca káže pripraviť si 150 bolivianos na vstupné do parku. Pri pohľade na búdu rozmýšľam, v čích rukách tie peniaze vlastne končia… Park nemá vybudované žiadne cesty, ktoré by vyžadovali údržbu, žiadna tráva tu nerastie, ktorú by trebalo kosiť, ani odpadky po turistoch upratovať netreba. Z áut sa nikomu nechce na viac ako pár minút, neporiadok za ten čas nestíhame robiť. Poplatok sa ale nedá obísť, v parku sa nachádza ubytovňa na dnešnú noc, a tak platíme turistickým mafiánom, čo od nás pýtajú. Ale ten svetový unikát, Laguna Colorada, do krvavo červena sfarbená lagúna nachádzajúca sa v parku, ten je postačujúcim bolestným za tú sumu .

Zvečerieva sa. Po krátkej jazde vidíme v diaľke budovy pripomínajúce národné družstvo, vtipkujeme, či budeme dnes spať s ovečkami. Smiech nás prechádza, keď si uvedomíme, že sa naozaj blížime k našej ubytovni. Je mi jasné, že včerajšie ubytovanie bolo oproti dnešnému luxus. Nízke podlhovasté budovy bez omietky, niekde uvoľnený kváder, inde zase rozbité okno.Teplota vnútri sa od tej vonku nelíši ani o jeden stupeň, rozdiel robí len vietor, pred ktorým sa tu môžeme schovať. Izby ubytovne sú naľavo, hlbočízna chodba s dlhočíznymi stolmi a lavicami na pravo. Ubytovňa má kapacitu pre približne 30 osôb. My sme tu medzi prvými a máme možnosť vybrať si izbu. Strategicky volíme tú najbližšie ku kuchyni s nádejou, že nám tam bude najteplejšie.  

Sadáme si za stôl, kde nám hneď servírujú teplý čaj. Večera je jednoduchá, ale chutná a po večeri prekvapenie, dostávame fľašu červeného vína. Hneď nám je veselšie a vyhliadky na mrazivú noc nie sú až tak zlé. Zajtra už nemáme obed v cene, preto pred tým ako sa rozídeme do izieb, nám sprievodca poradí kúpiť si nejaký snack v maličkom obchodíku vedľa ubytovne. Vychádzame z ubytovne a v momente nás prekvapí najkrajšia obloha, akú sme kedy videli. Vysoká nadmorská výška odkryla svoje tajomstvo, vďaka nej a nulovému svetelnému smogu máme na nebo plné hviezd nezabudnuteľný výhľad. Do postele idem oblečená doslova vo všetkom, čo som našla v batohu, prikrývam sa asi šiestimi dekami a sledujem dych z mojich úst pri každom výdychu. Teplota klesá na nulu, bude to ťažká noc.

Čarovná Bolívia - Tretí deň

Túto noc sa mi nepodarilo zaspať ani na minútu, ležím v posteli a čakám na budíček, ktorý má byť o štvrtej ráno. Inokedy preklínaný, dnes vytúžený. Tretí deň začínam úplne vyčerpaná a nezaberá už ani moja milovaná káva. Začíname skoro, aby sme stihli východ slnka v mieste zvanom Sol de Manana - Ranné slnko, sopečnou zónou, kde z prasklín v Zemi vyviera voda, ktorá sa v okamžiku mení na paru. Začiatok dňa je v znamení neuveriteľnej dymovej show, sprevádzanej prvými rannými lúčmi slnka.

Dnešná noc dala každému zabrať, preto sa nám ďalšia zastávka náramne hodí. Termálne pramene Polques nás príjemne zrelaxujú a dodajú energiu na posledné kilometre nášho výletu.

Cez púšť Salvadora Daliho, púšť, ktorá svojím jedinečným vzhľadom inšpirovala aj tohto slávneho umelca, putujeme k našej poslednej zastávke Laguna Verde - Zelenej lagúny. Táto lagúna je pomenovaná podľa jej smaragdovej farby, ktorá je viditeľná len pri správnych podmienkach. Zelená sa nekoná, dnes tie správne podmienky nie sú. Nevadí, aj tak je krásna, navyše, máme dôvod si tento výlet zopakovať ešte raz.

 

Prechod hraníc do Čile

Teraz sme už blízučko hraníc s Čile, tu sa naša skupinka  rozdelí na tých, ktorí hranice prekročia a na tých, ktorí sa vrátia naspäť do Uyuni. Blízko hraníc nás čaká autobus, cenu lístka do Čile máme v cene zájazdu. Zabudli nás však upozorniť, že pri prechode hraníc treba zaplatiť poplatok za opustenie krajiny 15 bolivianos. Tento poplatok je síce neoficiálny, sťažovať sa však nemáte kde, aj keby tie necelé dva eurá neboli zanedbateľné. Lúčime sa s druhou polovicou našej posádky a sadáme do autobusu smer Čile.

Napriek drsným podmienkam a potrebných pár dní na dospanie a zregenerovanie sa tento trojdňový výlet jednoznačne radí medzi moje najkrajšie cestovateľské zážitky. Priznám sa, nemala som podrobne naštudovaný plán cesty, a tak ma čakalo prekvapenie za prekvapením. Ako v zábavnom parku, kým klesne hladina adrenalínu z jednej atrakcie, už sedíte na ešte vzrušujúcejšej horskej dráhe. Bolívia sa opäť ocitá na mojom cestovateľskom wish liste. Nabudúce už určite prídem lepšie pripravená :)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.


Už ste čítali?